Rodina, to najdôležitejšie v živote človeka

Netradične tradičná rodina

Rodina je to najdôležitejšie v živote každého z nás. Do rodiny sa narodíme, rodina nás príjme, tvaruje našu osobnosť, učí nás rozprávať aj vnímať svet, učí nás milovať. V dnešnej zložitej dobe je moderné hovoriť o tradičnej rodine. Tak čo to je tá tradičná rodina? Otec, mama, deti? A stačí to, aby to mohla byť ozajstná rodina?

Búrlivá debata vznikla nad povolením registrovaných partnerstiev, vlna nevôle sa zdvihla s uprednostňovaním LGBT a rôznych iných zoskupení. Všetci tí ľudia, ktorí sa domáhajú svojich práv, boli niekedy deťmi a čuduj sa svete, boli deťmi v tradičných rodinách. Čo sa stalo, že im tradičná rodina nevyhovuje?

Žijem v tradičnej rodine otec, mama, deti, ale zisťujem, že naša rodina začína byť netradičná. Máme sa radi, všetko riešime spolu, veľa sa spolu rozprávame, sme voči sebe pozorní, každý deň spolu stolujeme, máme spoločné záujmy a často aj ciele. Jeden druhého ochraňujeme a podporujeme sa navzájom. Nikto nikomu nič nevyčíta, nikto nikoho neponižuje, nikto nikoho do ničoho nenúti, berieme život, taký aký je. Sme teda tradičná rodina?

Poznám veľa rodín vo svojom okolí, ktoré sa dajú zaradiť pod značku Tradičná rodina, ale majú k sebe zvláštné postoje. Rodičia nútia deti, aby sa dobre učili, neučia ich oni, vyžadujú to po iných. Deti sa nezdôverujú svojím rodičom, s problémami chodia radšej ku kamarátom.

Otec s mamou žijú spolu s donútenia, kvôli deťom v tom lepšom prípade a v tom horšom kvôli peniazom. Neprejavujú si lásku ani náklonnosť, nezaujímajú ich starosti ich detí a iba čakajú, kedy už konečne vypadnú z domu. Veľakrát rodičia presviedčajú svoje deti, že z lásky sa žiť nedá, ako keby to niekedy skúsili, a lámu ich a nútia nájsť si zo začiatku brigádu, podom zamestnanie. Dokonca presviedčajú svoje deti, že sú neschopné a že nič v živote nedokážu. Je toto tradičná rodina?

Môže byť rodič učiteľom pre svoje dieťa? A môže byť dieťaťu najlepší kamarát práve jeho otec, či mama? Môžu sa mať členovia rodiny radi? Má práve takto vyzerať tradičná rodina?

Rodina je to najdôležitejšie v živote každého človeka, teda aj v tom našom. Je dobre mať tradičnú rodinu a ešte lepšie je mať tú skutočnú.

Keď sa narodíš a si sám, asi nič horšie nepoznám.

Vezmú ťa domov batôžtek, majú ťa radi.

Tu pusa tam božtek na noštek,

je to samé nununu a dadada

jedným slovom, nuda!

No príchod do skutočného raja je,

keď ťa doma čaká brat, alebo dvaja,

alebo sestra čo má krásne dve oká

v tom mrku sa roztočí párty divoká.

Tá párty vždy trvá niekoľko rokov,

nezbedu robíš od prvých krokov.

Zážitkov veľa, paleta pestrá,

či je to brat, alebo sestra.

To sú prvé strofy básne s názvom Súrodenecká láska, ktorú som napísal pre moje deti, keď sa potrebovali naučiť nejakú školskú báseň a veľmi im to nešlo. Tú našu, rodinnú básničku sa naučili rýchlo, v škole uspeli a dodnes ju majú veľmi radi, ako aj iné básne.

Prečo som deti neprinútil naučiť sa báseň, ktorú im škola ponúkala, no ich nezaujala?

Preto, lebo neuznávam školský systém, alebo autority? Preto že som rebel? To samozrejme tiež.

Ale hlavne preto, lebo milujem svoje deti a viem, ako sa majú radi ony navzájom.

Veril som, že takáto básnička sa im bude učiť ľahko.

Nechcem sa rovnať s velikánmi literatúry, bol to len spôsob, ako primäť deti k tomu, aby literatúru mali radi. Aby nezanevreli na básne, na príbehy, lebo je to povinnosť, často spojená s nepríjemnými zážitkami, ako pre deti, tak aj pre rodičov. Pokiaľ tí rodičia nie sú úchylní, teda duševne chorí, a teší ich, ak ich dieťa trpí. Ale to je iný príbeh a do inej knihy.

Vedel som, že v súčasnom školstve je niekde chyba.

Mne vtedy neprekážal ani tak obsah, ktorý sa v škole vyučoval, mne vadil spôsob.

Vadilo mi, ako sa učitelia správali k našim deťom. Vadilo mi, že si nechceli získať dôveru detí. Že učiteľov, vlastne naše deti vôbec nezaujímali. Poviete si, niet sa čomu diviť za tie peniaze, ktoré učiteľ za svoju prácu dostáva, alebo si poviete že dnes je to v našej spoločnosti tak.

My s manželkou sme si to ale nepovedali.

Tých básničiek vzniklo viac, ale aj iných prác. Veľakrát sme s Alexandrou písali domáce úlohy za naše deti, veľa krát sme ich ospravedlnili s vyučovania, keď už boli veľmi unavené a veľakrát sme chodili vysvetľovať učiteľom, že sme im dali obrovský dar v podobe našich detí, aby to patrične chápali a podľa toho sa správali. Možno sme to z pohľadu iného rodiča preháňali, ale určite sme tým dosiahli to, že sme sa ako rodina veľmi zblížili a zažili spolu chvíle, ktoré nám žiadne školské vzdelanie nenahradí.

Keď sme sa Ja a Alex postupne zoznámili s našimi deťmi, uvedomili sme si že máme približne 20 rokov na spoločné chvíle s nimi. Ak uvážime že tretinu s toho času prespíme a tretinu sme v práci, tak zhruba 7 rokov je čas, ktorý si navzájom môžeme naplno užiť. Otázka znie: je to dosť?

To najkrajšie, čo ma mohlo v živote stretnúť, to znamená byť spolu s mojou rodinou, užiť si každý úsmev, prvé slová, každý vypadnutý zub či odreté koleno, má trvať iba jednu desatinu môjho života?

Prečo?

Lebo mi to prikázal štát?

Lebo mi to nahovárajú škola a pedagógovia?

Lebo mi to odporúčajú psychológovia?

Samozrejme, že nie.

Veľmi rýchlo sme pochopili, že jediní, kto nám môže zabrániť užiť si život so svojimi deťmi, ich deťmi a deťmi ich detí a celou našou rodinou, sme jedine my.

Iba my rodičia určujeme, ako využijeme túto ničím nenahraditeľnú súčasť nášho spoločného života. My vytvárame podmienky pre rodinu, pre jej tvár a povahu. Vytvárame podmienky tomu, čo budeme spoločne prežívať. Aká veľká bude naša rodina a ako sa v nej bude cítiť každý jednotlivec.

To najkrajšie, čo môže z rodiny vzísť, je krásny zdravý jedinec pripravený naplniť svoj život. Podarí sa to iba v prípade, ak je v rodine láska a porozumenie.

Pre človeka, nie je nič dôležitejšie ako rodina. Do rodiny sa narodí ako dieťa, spoznáva prvých ľudí, získava dôveru v tento svet.

Sluchom, zrakom, ale hlavne dotykom drobček prijíma nové vedomosti. Ak by sa rodičia, dieťatka nedotýkali v prvom roku jeho života, bábätko by neprežilo.

Dotyk je jeden z najdôležitejších spôsobov výmeny informácii. Často na to zabúdame.

Prvé slová, najrôznejšie skomoleniny, nové významy. Týmto všetkým deti vedia obdarovať. Zopár slov na ukážku: kupilasko, pasilinky, vlakovisko, oňuchtať, ale aj napríklad rybací les, alebo autová pivnica. Sami to dobre poznáte a určite by ste vedeli doplniť tento zoznam aj na niekoľko strán.

Veľkou zábavou niektorých detí je naučiť sa vyslovovať “R” a používať ho vo vetách. Deti to veľakrát so snahou preženú a doplňajú eR aj tam, kam nepatrí, ako napr. crukor, rietadlo, Danier a podobne… Nasleduje obdobie otázok. Čo je to? A prečo? Znova je tu rodina, ktorá na otázky odpovedá a dieťa si vytvára obraz o svete.

Maminka, čo je to?

Kvetinka, miláčik.

A prečo?

Aby mohla včielka vyrobiť med.

A prečo?

Aby som ti ho mohla dať na chlebík a ty aby si nemal hlad.

Aha. Tatinko, čo je to hlad?

Veľakrát musí rodič siahnuť až do tých najhlbších útrob svojich vedomostí, aby dokázal na tie múdre otázky aj múdro odpovedať. Aj to je dôkaz toho, že s výchovou deti je to trochu inak, ako je nám to veľakrát predstierané.

Výchova, je niečo vzájomné. Nielen rodičia vychovávajú deti, ale aj deti vychovávajú rodičov.

Celé to sprevádza overovanie nadobudnutých vedomosti.

Dočiahnem to? Preleziem to? Prejdem cez tú mláku? Dokážem mať hlad?

Počas dlhodobého naberania zručnosti a overovania nadobudnutých vedomosti je pre rodiča zdánlivý kľud. Pričom platí pravidlo, čím väčšie ticho, tým zaujímavejší projekt. Vedľajšie účinky takýchto projektov sú napríklad: pokreslené steny, ostrihaná bábika, rozbitý porcelánový servis, rozmlátené okno u susedov, alebo pokus o podpálenie domu. Nie sú to zničené veci, ale výsledky výskumov.

Nasleduje obdobie sebaurčenia. A lavína otázok ineho druhu.

U chlapcov:

Som naozaj chlapec? Som dosť pekný? Som dosť silný a odvážny? A prečo je taký naťahovací?

U dievčat:

Narastú mi prsia? Budem sa chlapcom páčiť? To sa mi fakt sem zmesti dieťa?

Pre obidve pohlavia rovnako:

Majú ma moji rodičia radi?

Ak sa spýtam rodičov, či majú radi svoje dieťa, deti, odpoveď bude znieť samozrejme, áno. Ale je to skutočne vždy tak? Pozrime sa na to s pohľadu dieťaťa:

Dieťa veľa krát počuje od rodičov vety, ktoré si môže vysvetliť po svojom:

– nehraj sa s tým blatom, lebo budeš špinavý a ja budem musieť znova prať. V tomto prípade sú čisté šaty oveľa dôležitejšie ako hra dieťaťa.

– Beháš ako blázon, ak si zničíš topánky, ďalšie ti už nekúpim. Teraz sú na tom topánky oveľa lepšie, ako dieťa.

– Ak sa budeš dobre učiť, kúpime ti nový mobilný telefón. Dieťa s toho pochopí, že bez dobrého učenia nie je hoden mobilného telefónu. A že iba tak, pretože sa narodilo, ho nedostane.

Vo všetkých týchto prípadoch majú rodičia radšej veci, ako svoje dieťa. Aspoň tak sa to z ich rečí dá pochopiť.

– Vrchol takejto nepochopenej lásky je veta „Veľmi by sme ťa chceli mať radi, ale ty nám to svojím správaním nedovolíš”. Akoby by sme dieťa nemohli mať radi len tak, preto že je. Ono to voči nám dokáže tak prečo nie my?

Práve tu je zdravá rodina najdôležitejšia. Pre rodiča nesmie byť nič prednejšie ako jeho dieťa. Iba tak dieťa nadobudne istotu, že založiť si rodinu má zmysel.

Pre otázky výchovy detí sú práve ony najdôležitejší partneri pre rodičov. Máme problém so svojím dieťaťom? Opýtajme sa jeho, aké je riešenie. Ak sa riešenie nenájde, môžeme sa spolu dohodnúť, že sa s riešením obrátime na niekoho tretieho. Ak to urobíme bez súhlasu dieťaťa, stratíme jeho dôveru.

Ale dieťa znesie naozaj veľa a zatiaľ sa jeho postoj k rodičom nemení. Nasleduje obdobie, ktoré sa v dnešnej spoločnosti nazýva dospievanie, ale s dospelosťou to veľa spoločné nemá.

Ja by som to nazval, postupne preberanie zodpovednosti, a úloha rodiny začína naberať nový význam. Doteraz si dieťa overovalo svoje nadobudnuté vedomosti k bezpečnej blízkosti svojej rodiny, teraz nastal čas overiť si život aj tam vonku.

Uvedomovanie,

je asi najvýraznejšia odlišnosť človeka od ostatných živočíchov. A práve uvedomovaním sa líšime aj jeden od druhého. Aj deti si začnú uvedomovať rôzne súvislosti a samozrejme rozdielnosti. Aj vtedy musia byť nablízku rodičia, aby odpovedali, alebo poradili. Alebo aspoň povedali, neviem, dieťa moje.

Bude treba odobriť synovu frajerku, alebo posmeliť dcerinho frajera, ak sa páči aj vám. Bude treba poradiť so zamestnaním, pomôcť s rozhodovaním, ale aj s výberom vhodných šiat, či prvého auta. Vzťah rodič a dieťa začne nadobúdať nový význam. Stávajú sa s nich najlepší priatelia. Práve preto je dôležité, aby bola rodina po ruke. A rodičia boli na blízku. Veľakrát sa však stáva, že tam nie sú, v tom prípade ich nahradí niekto iný. Napríklad škola, kamaráti, televízne vysielanie, alebo internet. Samozrejme, že sú na to prijateľné príčiny. Zamestnanie a pracovný, kariérny postup, domáce práce, vlastné súkromie, kávička u kamarádky, alebo osvieženie v pohostinstve po úmornej práci. Dalo by sa to všetko pochopiť, ale iba vtedy, ak by sme neriskovali stratu toho najvzácnejšieho, lásky našich detí. Ak si nedáme pozor a na deti si nenájdeme čas a trpezlivosť, lebo naše problémy sú dôležitejšie a o nás sa takisto nikto nestaral, naša nevšímavosť k deťom presiahne prípustnú mieru. Stratíme to najcennejšie. Plameň vyhasne. V takom prípade sa už nedá hovoriť o našich deťoch.

Tým nechcem povedať, že treba zabrániť deťom, aby chodili do školy, alebo sa stretávali s priateľmi či navštevovali internetové stránky… Práve naopak, buďme pri tom s nimi, sdieľajme ich život, tešme sa, plačme, tancujme a skáčme, všetko spolu s nimi.

A keď príde tá chvíľa, keď mi rodičia budeme počuť, “otec, mama, mám vás veľmi rád, rada, no prišiel môj čas, musím ísť ďalej”. Vy v tom okamžiku viete, že ste urobili všetko, čo bolo vo vašich silách, a stvorili ste pomocou lásky krásneho, silného človeka, ktorý ponesie váš odkaz ďalej v podobe svojej zdravej rodiny.

Vtedy prichádza na rad ďalšia dôležitá časť rodinného života, a to rodičovské požehnanie. Dieťa bude v tejto chvíli potrebovať dôveru viac ako kedykoľvek predtým.

„Choď, dieťa moje, si pripravené naplniť svoj osud . Na ceste životom ťa bude sprevádzať naša bezhraničná láska.”

Práve preto je rodina tak dôležitá, lebo len v rodine môžeme tento dar plnohodnotne prijať a s pridanou hodnotou našej lásky a pozornosti ho aj zveľadiť.

A ak to spravíme dobre, príde ďalšia odmena v podobe vnúčat. Druhé kolo radosti a šťastia. A máme šancu zažiť aj tretie kolo a mali by sme ho zažiť každý.

V rodine všetko začína, v rodine to má aj končiť. Ak sme boli ako deti privítaní na tento svet s láskou, tak budeme našich rodičov z láskou s tohoto sveta odprevádzať. Ak prijmeme lásku v živote, sme ňou postihnutí už na veky. Ak sa ešte niekedy stretneme rozpoznáme sa práve vďaka láske. No stretávanie sa, je hlavne dôležité práve v tomto našom svete.

Najlepšie miesto, kde sa môže každý deň rodina stretávať, je od nepamäti rodinný stôl. Pri rodinnom stole sa ako rodina stretávame, aby sme sa spolu najedli, napili, porozprávali, zasmiali, poplakali, rozluskli nie jednu záhadu, vyriešili každú starosť, zahojili každú ranku. Inými slovami povedané, aby sme oslávili spoločný život.

Pri rodinnom stole zasadá rodinná rada. Je to prvé stretnutie s riadením spoločnosti, ktoré presahuje jedinca. Dieťa sa učí s pribúdajúcimi rokmi rozpoznávať svoje miesto. Učí sa prejaviť svoj názor, prijať rozhodnutie, ako aj prispôsobiť sa spoločným záujmom. Pri rodinnom stole sa dieťa naučí základom spoločenského správania. Ak sa stretnete s človekom, ktorý je bezočivý, alebo útočný, verte tomu, že ako dieťa nesedel pri rodinnom stole, ale pri najlepšom, pri nejakom kuse nábytku, kde vládol strach a nepochopenie. Ak naopak stretnete vyrovnaného, veselého človeka, z rozhľadeným ponímaním sveta, môžete si byť istý, že pri ich rodinnom stole vládla pohoda a veľakrát príhody, ktoré sa pri tomto stole rozprávajú, by rozveselili aj tú najsmutnejšiu párty.

Rodinný stôl, je oltár, pracovňa, hostinec, aj kultúrny dom zároveň, pri ňom má všetko svoje pravidla. Otec sedí za vrchom stola, oproti mama, po jeho pravej ruke syn, po ľavej dcéra. Príspevky do debaty ponúka každý, pričom mama s jej schopnosťou zamerať sa na podrobnosti prispieva asi najväčšou mierou, otec prijíma rozhodnutia, keďže ich musí, ako celok, aj uskutočniť. Z času na čas je potrebné si tieto miesta na chvíľu vystriedať a vidieť rodinu aj s iného pohľadu. Aké je to byť otcom, alebo mamou? Ako to vidia naše deti?

Je nanajvyš dôležite, naučiť sa o rozhodnutiach rozprávať. Každý člen rodiny pochopí, že jeho názor je dôležitý a že bez neho sa nedá dospieť k hodnotnému rozhodnutiu, keďže bez neho na dobre rozhodnutie nie je dostatok vedomostí. Ak toto naučíme svoje deti, budú to uplatňovať vo svojom živote a budú to vyžadovať aj od iných preto, lebo budú vedieť, že toto má zmysel a nenahraditeľné miesto v živote.

Zdravá rodina, im prináša odpovede na ich otázky, riešenia na ich starosti a priestor na ich uplatnenie. Veď čo je najdôležitejšie pre každého jedinca? Najdôležitejšie je byť prijatý, dôležitý, vedieť sa uplatniť. Ak to naučíme naše deti, oni to naučia tie svoje a ovplyvnia svoje okolie. Iba tak zaručíme, že sa svet zmení k lepšiemu. Nebudeme na to potrebovať cudziu kultúru, ani cudzie peniaze a už vôbec nie falošných politikov.

Urobíme to my sami pomocou nástroja, ktorý je najsilnejší v celom vesmíre. Ten nástroj, ta sila, sa volá láska k rodine.

Veľakrát sa láska zamieňa za niečo iné, lebo v skutočnosti ľudia ani nevedia, čo to láska je.

Láska sa zamieňa za sex, za dobročinnosť, za náboženstvo, za manželskú povinnosť. Ešte raz, zamieňa sa za povinnosť.

Keď sa dieťa narodí, rodičia dostanú ten najväčší dar, aký si môžu v živote zaslúžiť. Ten dar je v podobe nekonečnéj, ničím nepodmienenéj lásky ich detí.

Dieťa od prvých okamžikov svojho života rodičov miluje. Nevie, aký sú to ľudia, nevie, ako sa učili v škole, ani ako sa správajú k iným. Nevie, či sa hrávali v blate, alebo pri behu roztrhali svoje topánky. Nevie, či majú dobrú prácu a či sú majetní, alebo nie. Nevie ani to, či oni majú radi jeho, napriek tomu ich miluje. Hovorí sa tomu bezpodmienečná, alebo čistá láska.

Ako rodičia sme dostali šancu sa tejto láske priučiť.

Ak budeme milovať svoje deti, naučíme sa milovať samých seba. Ak budeme milovať svoje deti a samých seba, budeme mať šancu pochopiť aj ostatných. Ak porozumieme ľuďom, budeme mať len krôčik k tomu, aby sme ich mali radi. A čo nám bude naozaj chýbať k tomu, aby sme ľudí mali radi ? Iba naše rozhodnutie.

Byť Slovanom, to neznamená byť odlišný, vedieť niekoho nenávidieť, vedieť sa dobre biť, nie je to záležitosť presvedčenia. Slovanmi sa rodíme, je to záležitosť rodu, dedičnosti. Tomu sa nedá vyhnúť, raz sme sa narodili slovanským rodičom, do slovanského rodu, tak sme Slovania. Nemôžeme to v sebe zničiť, alebo vymeniť za niečo iné. Môžeme to v sebe jedine potláčať. A veľakrát to aj robíme. Potláčame v sebe slovanstvo tým, že chceme byť niekym iným, že chceme mať veľké majetky, chceme niečo znamenať, chceme niečo dokázať, chceme byť smelí a nebojácní… chceme… chceme… chceme.

A viete, čo znamená, ak niečo chceme? Znamená to, že to nemáme.

Keďže to nemáme, nevieme, aké to je. A pretože nevieme, aké to je, veľakrát sa stane, že podľahneme klamu a prijmeme cudzie za svoje. Nie je na tom nič zlé, iba že za to treba platiť. A nemám na mysli peniaze. Prijmeme cudziu kultúru, musíme platiť stratou tej našej. Prijmeme cudzie náboženstvo, musíme platiť našou popletenou mysľou. Prijmeme cudzie spoločenské zriadenie a zaplatíme našou neslobodou. A ak prijmeme cudzí peňažný systém, tak platíme všetkým, čo nás obklopuje.

A to len preto, lebo chceme.

Vyzerá to tak, že riešením by bolo, nič nechcieť. Aj k tomu sa postupne dopracujeme, ale nateraz nám bude stačiť, vedieť. Vedieť, znamená riešiť rôzne starosti. Vedieť, znamená byť schopný a použiteľný. Vedieť, znamená mať. Vedieť, znamená byť slobodný.

Je dobre vedieť!

Je dobré vedieť, že jedným z hlavných kónov/pravidiel vesmíru je pravidlo: To, čomu venuje naša myseľ pozornosť, začne pre nás jestvovať.

Aj preto je taký urputný boj o našu myseľ, o našu pozornosť v televízii, rádiu, v novinách, školách v politike. Ak si získajú našu pozornosť, budeme podporovať ich ciele. Ani na tom nie je nič zlé, akurát, že to nemusia byť ciele naše.

Ak chceme dosahovať a napĺňať naše predstavy, túžby a ciele, naša pozornosť musí byť nasmerovaná k našej kultúre, naším spoločenským usporiadaniam a peňažným tokom.

Doteraz sme to nevedeli, ale už to vieme.

Ak budeme venovať pozornosť našim cieľom, budú sa napĺňať. Nevedeli sme to, ale už to vieme.

Ak sa naša myseľ bude zapodievať našou kultúrou, budeme sa ladiť ako Slovania, až sa vyladíme na našu prirodzenosť. Nevedeli sme to, ale už to vieme.

Viete, čo je prirodzenosť?

Prirodzenosť je to, čo je človeku dané pri rodení. Narodili sme sa ako Slovania, bolo to určené pri rodení, a teda je to pre nás prirodzené. Tak nimi buďme a nepotláčajme to v sebe. Dajme vyrásť Slovanom v nás, dajme priestor našej prirodzenosti.

Venujme našu pozornosť tomu, čo chceme vytvoriť. Otvárajme vedomie, pre náš slovanský svet, čítajme z rodovej pamäte naších predkov. Laďme sa vedome do naších slovanských tiel, buďme verní slovanskému spôsobu života a nepotláčajme v sebe našu prirodzenosť. Nenaháňajme sa za majetkami, Slovan môže mať všetkého dostatok, stačí milovať svoju vlasť a dobre sa o ňu starať, naša krajina je bohatá, všetkých nás uživí. Nenaháňajme sa za kariérou na úkor vlastnej rodiny. Naše deti netúžia mať doma riaditeľa zemegule, ale otca, ktorý má na ne čas, ktorý ich všeličomu naučí, lebo aj jeho otec ho učil a tak ho pripravil do života.. A nepotrebujú mať emancipované mami, ktoré ich odovzdajú do rúk cudzím ľuďom, lebo nemajú čas na svoje deti. Kvôli kariere nemajú čas ani na dôležitejšie veci, účes, nechty o vhodnom aute ani nehovorím. Deti potrebujú mať mamu na plný úväzok a niet dôležitejšieho povolania na svete, ako je materstvo, lebo iba milujúca mama dokáže vytvoriť prostredie pre zdravý a vyladený rast svojich deti. To prostredie spoločne nazývame domovom.

A preto žiadam všetkých mužov, Obdarujte svoje ženy láskou a pozornosťou, Dajte im kúsok seba a ony vám porodia zdravé a krásne deti. Postavte im domy a ony vám s nich urobia domovi. Darujte im svoj život a ony sa o vás postarajú na sklonku života vášho.

A žiadam vás, naše ženy, všetko je vo Vašich rukách.

Chcete mať zodpovedných, odvážných, silných, múdrych a bohatých mužov? Ale vy ich máte! Jediné, čo musíte urobiť, je začať im dôverovať. Milujúci muž vždy urobí to, čo chce jeho žena. Starosti nastávajú iba vtedy, ak žena nevie čo chce. Možno ste to doteraz nevedeli, ale už to viete. Je to vesmírny kón, ktorý sa nedá porušiť. V iných kruhoch sa mu hovorí, láska hory prenáša. Takže ešte raz, keďže už tento kón ovládate a ste veľmi múdre, milujte svojich mužov, dôverujte im a oni vám modré z neba donesú. A ak budete naozaj múdre, nebudete od nich chcieť modré z neba, bude vám stačiť šťastný život.

Chcem požiadať vás, naše deti, aby ste boli s nami trpezlivé, aby ste nás aj naďalej mali radi takých, aký sme, a my, vaši rodičia, sa tiež pokúsime mať sa radi taký, aký sme. A ak nám to nepôjde, tak nám s tým, prosím, pomôžte, lebo pre nás je niekedy ťažké milovať samých seba.

Zato je pre nás ľahké milovať vás, naše deti.

Rodina, nie sú iba deti a rodičia, sú to aj babky, dedovia, tety, strýkovia, bratranci a sesternice. A veľa krát aj ľudia, ktorí s nami zdánlivo nemajú nič spoločné. Chcete vedieť, ako sa naučíte rozpoznávať, kto je vaša rodina? Skôr ako vám to s mojou rodinkou ukážeme, chcem vysloviť na záver jeden odkaz.

Ak chceme, aby sa náš svet zmenil k lepšiemu, musíme v prvom rade uznať, že je takáto zmena možná, následne začať hneď od seba a uvedomiť si, že zmena už začala.

Ta zmena sa volá NAŠA RODINA.

Autor: Eduard Sabo

Staňte se partnery magazínu Kulatý svět, přidejte se k autorům. Kontaktujte naši redakci.