Niekedy žasnem nad tým, čo sa vo svete deje. Tak aj teraz. Vydávajú sa nariadenia, zákony, všetko ako román na pokračovanie. Spomenul som si pritom na ten svoj najrozsiahlejší, na ságu Tri elementy. Pri potulkách tamojším svetom som bol svedkom zaujímavého rozhovoru medzi človekom, ktorý riadi štát – kniežaťom Truffi Armandom, a človekom, akých v mestách považujú za hlúpych primitívov z vidieka. Zhodou okolností to bol Agibard Basarin, strážca vo svete Slobodných a ich rozhovor sa uskutočnil cestou zo sídla priateľa kniežaťa Truffi Armanda, ktoré šli skontrolovať a našli tam bandu rabovačov v plnom zaujatí ich robotou. Poradili si s nimi aj vďaka tretiemu bojovníkovi, mladému Daringovi, asistentovi kniežaťa.
„Pane, zlo treba vykoreniť, to viete,“ ozval sa zrazu Agibard.
„Súhlasím. Preto aj ste naším inštruktorom a pracujete na koncepcii…“ odpovedal knieža Truffi Armand, hlava Rady Aglomerácie (štát, riadený Radou, zloženou zo zástupcov vládnucich rodov, ktorí si dlho a prácne získavali dôveru obyvateľov štátu prácou v prospech štátu. Vylúčenie z Rady znamenalo nielen hanbu pre Rod, ale aj stratu dôvery a vylúčenie jeho zástupcov z Rady na niekoľko generácií).(Tá koncepcia, o ktorej knieža začal, súvisela so snahou naučiť ľudí brániť sa v prípade napadnutia.)
„To možno raz pomôže ľuďom brániť sa. Ale nerieši to zločinnosť.“
„Prečo? Na to zas máme zákony…“
„Vaše zákony sú pokrútené, komplikované. Nevravia o princípe, ale o detailoch a… a odkazujú sa navzájom medzi sebou tak, že sa v tom nikto nevyzná. Stačí malá zmena a vznikne veľká diera. Načo toľko pravidiel a predpisov? Zlí využijú aj skulinku – a ak im to nevyjde, vyhrajú aj tak, lebo z nakradnutého alebo zákerne získaného majú viac peňazí, než ich protivník pred súdom, ktorého práve o ne obrali. Môžu si teda zaplatiť lepších obhajcov. Alebo majú väčšiu moc, napríklad zastrašovať, vydierať. A vaše súdy nie sú o spravodlivosti, ale o lepšom rečníckom výkone, postavenom na zmätení protistrany a na emóciách namiesto faktov…“
Knieža sa zamračil. V slovách vidiečana nebola ani štipka rešpektu, no zrazu ich vnímal ako múdrosť Slobodných, spomedzi ktorých veľký muž pochádzal. Oni sú priami, neprešpekulovaní, jednoduchí, ale vonkoncom nie primitívni. To mešťania, žijúci v urbaniách (mestách) Aglomerácie tak ako knieža, tí nosia nos do neba a nevidia kvôli nemu pravdu.
Knieža prikývol. „Už s tým niečo robíme, aj my vieme, že naše zákony sa menili a nie k lepšiemu. Poverili sme pár správnych ľudí, aby navrhli zmenu.“
„Pravotárov?“
„Nie. Právnikov.“
Agibard pokrútil hlavou.
Knieža si to všimol. „Áno?“ vyzval ho.
„Kriví ľudia, krivé paragrafy, krivé zákony. My nemáme skrine plné hrubých nezrozumiteľných kníh. Naše pravidlá života sú jednoduché, priame a osvedčené, zrozumiteľné a prehľadné každému. Platia už mnoho generácií…“
„Ale vy nepoužívate najnovšie technológie…“
„A vás kto núti? Prepáčte. Ale aj tak podstata práva je nemenná…“
Agibard rozprával a knieža a Daring počúvali, že je predsa jedno, či človeku ukradnem peniaze z účtu pomocou ďalekomu (prostriedok diaľkovej komunikácie) alebo čítača (prostriedok pre prístup k Sieti) alebo mu vezmem pytlyček (posmešný názov pre mešec na cennosti, okázalo nosený zavesený na opasku, preto častý terč zlodejov, tiež „rodinný poklad“) alebo mu z domu vezmem škatuľu, v ktorej ich drží. A je jedno, či je to bekat (peniaz) alebo milión, alebo niečo iné pre neho cenné, úroda alebo zviera, veď ak je úmysel… A niekomu milión je menej ako inému jeden bekat, ak predstavuje jeho jediné bohatstvo a napríklad zdravie v podobe liekov, ktoré si zrazu nemá za čo kúpiť. Aj vziať školákovi desiatu je krádež, aj vyberanie poplatku za to, že smie prejsť do verejnej školy verejnou ulicou, vydieraný hrozbou výprasku od vydierača alebo hrozbou trestu za neúčasť v škole. U nich neexistuje to, čomu v urbaniách hovoria viacnásobný recidivista, pretože nik si nedovolí trikrát sa dostať pred Spravodlivých (akási súdna rada Slobodných). Dostať sa pred Spravodlivých opakovane znamená veľmi prísny trest a po treťom raze nasleduje eliminácia, veď tri zlé činy už svedčia o nezvládnuteľnosti, zločinnej podstate a zlobe človeka.
Spoločenstvo neakceptuje neprispôsobivých, nemieni si na nich neustále dávať pozor a cítiť sa ohrozené; znášať obrovské náklady penitenciárií (nápravné pracovné zariadenia pre odsúdených) a vyšetrovania, na súdy, na ochrancov, aby boli všade, aby sa zločinci báli páchať ďalšie činy. Spôsob eliminácie závisí od previnení a nemusí to byť hneď smrť. Nie je to trest, ale ochrana ostatných pred zlom, ktoré zlom ostáva. A právo zločinca na život? Kto uprie právo iným, u Slobodných stráca to svoje. To vedia všetci. A istotne to nie je trest za nehody a sotva pri prvom prípade; hoci niekedy niet vyhnutia, napríklad v prípade beštiality alebo keď je hrozba od ďalších. Krutosť a samozvanosť Agibardova ako sudcu, žalobcu i kata bola len zdanlivá – on mal na starosti bezpečnosť ich aldey (obec Slobodných) a teda v očiach Slobodných a z titulu ich poverenia nielen právo, ale povinnosť tak jednať (Agibard je ochranca u Slobodných a tesne pred týmto rozhovorom sa spolu s kniežaťom a Daringom, jeho mladým tajomníkom, ktorí obaja sú výborní bojovníci, vysporiadal s partiou zločincov, rabujúcich sídlo Armandovho i Daringovho priateľa. Kniežaťu jeho metódy pripadali v tom okamihu kruté, nemilosrdné, no teraz začal chápať, hlavne keď mu Agibard vysvetlil, čo za ľudí to bolo a aké zločiny už vykonali.)
Oni v urbaniách to chceli vyriešiť inak – a zjavne zlyhali… …Preto knieža počúval, provokoval otázkami, ale nepodarilo sa mu Agibarda nachytať. Ten mal na všetko odpoveď a pritom to neboli na akademione (ústav pre najvyššie vzdelávanie) naučené vznešene formulované dlhánske právnické litánie, ale jednoduché a jasné princípy, v obrovom (Agibard ako kováč bol mohutnej a vysokej postavy) podaní priam strohé. Usmieval sa v duchu nad jeho formuláciami ale musel uznať, že oni v urbaniách si naozaj nechali v nedávnej minulosti kýmsi nechutne skomplikovať život a jeho pravidlá a tie treba zasa očistiť, alebo radšej spísať celkom nanovo. A tých, ktorí ich tak skomplikovali, navždy odstaviť od zákonodarstva…
Tri elementy ako príbeh začínajú vojnou, no nie je to sága o nej. To len vďaka nej muselo niekoľko mladých ľudí opustiť všetko. Len vďaka tomu sa dostali aj do ďalších svetov planéty Mylostai, inak by boli prežili celý život len vo svete urbanií a mešťanov, ich obyvateľov, a nedostali by šancu spoznať tie ostatné, hoci jeden mali hneď za humnami, či za lesom, to je svet Slobodných, ktorí si tak nehovoria náhodou, a jeden hádam aj ešte bližšie, no to už nechcem zrádzať. Agibard Basarin nie je len obyčajný kováč a keď treba, tak nebezpečný protivník v boji ale aj veľmi premýšľavý. Naučil sa pri svojej práci a potulkách za potrebami pre ňu o svete, o sebe a iných ľuďoch veľmi veľa. A učil to aj Daringa. Preto v ďalšom rozhovore po vysadení Agibarda práve mládenec doslova rozobral knieža na drobné vypočítavaním, ako a čím všetkým sa mešťania, prinajmenšom akási zvláštna skupina medzi nimi, Slobodných o tú ich slobodu pripraviť. Najprv mu však vysvetlil tú zdanlivú Agibardovu krutosť v boji.
„Pane, Slobodní nie sú ani krutí, ani pomstiví. Ide o to, aby sa darebáci báli blížiť im. Veď viete, ako neradi odsúdení počujú o deportácii na sever. Boja sa, nevedia, čo by ich čakalo, keby… So Slobodnými je to rovnaké. A to bude Slobodných chrániť lepšie, hlavne ak potom zabránite kamarátom darebákov vypraviť sa za pomstou alebo za ich oslobodením. To by znamenalo občiansku vojnu. A viete už, čo Slobodní dokážu, ešte aj ich deti.“ (Pri návšteve aldey bol knieža svedkom súboja dvoch detí s mečmi – samozrejme, primeranej veľkosti, a aj súboja jedného chlapca s už odrasteným Daringom, ktorý sa napriek skvelému výcviku mal čo oháňať.)
„Keby si bol ich vyslancom, zahriakol by som ťa, aby si sa nevyhrážal,“ usmial sa knieža. „Dobre, právo na spravodlivosť za činy spáchané na nich ponesú teda oni. A vykonajú. Ale chcem poznať zákony, podľa ktorých ich budú súdiť. A my musíme dať vypracovať zákony, ktoré odradia darebákov…“
„A ešte budú chcieť niečo, pane… …Budú chcieť slobodu. Nechajte ich obstarávať si energiu, vodu, teplo, ako to robili po stáročia; nenúťte im potrubia a káble, keď majú suché drevo, čím aj čistia les a bránia jeho nákaze škodcami; neničte im studne odpadom a jedmi, aby museli kupovať zlú vodu z rúr z urbania. A neničte im život výnosmi ofícií (úrady správy mesta alebo štátu).“
Knieža pokýval hlavou.
Mal nad čím premýšľať. Aj my by sme sa mali nad čímsi zamyslieť. Ak má dôležitý dodatok americkej ústavy niečo cez tisíc slov, ale nariadenie z Bruselu o čomsi jednoduchom temer päťdesiat tisíc, niekde je chyba. Už nemôže platiť prastaré pravidlo, že neznalosť zákona neospravedlňuje. To nie sú zákony, ale litánie z pera ľudí, ktorí majú tzv. verbálnu inkontinenciu – a nútia podnikateľov zbytočne zamestnávať sledovačov a vykladačov zmien v zákonoch. Zákony musia opäť začať pokrývať princíp, nie detaily, ktoré sa zo dňa na deň môžu meniť a poskytujú šancu na obchádzanie. To je výhodné len pre zlo a pre ťaženie peňazí či už na pokutách za nedodržanie tisíceho zmeneného nariadenia za rok, alebo za súdy, poplatky a nemalé príjmy právnikov. No a samozrejme, rôzne výklady zo strany úradníkov, ktorí prišli na kontrolu, takže pokute sa nedokáže vyhnúť nik.
Tri elementy nie sú právnickou príručkou ani macchiavelistickým návodom na vládnutie, no ukazujú chyby – z neznalosti aj tie úmyselne implantované – vo vedení spoločností v rôznych svetoch planéty. Majú zásadný vplyv na život hlavných postáv príbehu, ktoré však vďaka istým – a celkom pochopiteľným – vlastnostiam dokážu dokonca zásadne a prekvapujúco zasiahnuť do života spoločností planéty. Je to v prvom rade rozsiahly epický príbeh niekoľkých mladých ľudí, ktorí odhaľujú tak zaujímavé javy a situácie, že neraz pozerám, kam som sa to len pri písaní zatúlal, keď narazím na nejakú novinku z nášho sveta, ktorú som už v Troch elementoch našiel. A zapísal.
Autor: Ing. Pavel Džuban
Staňte se partnery magazínu Kulatý svět, přidejte se k autorům. Kontaktujte naši redakci.
Buďte první, kdo přidá komentář