Informácií je okolo nás ako maku. Dokonca v dnešnej digitálno-informačnej dobe ich je až priveľa. A naplno začína platiť to pozmenené české príslovie „Všude se najde pšenice mezi koukolem.“ No toto prirovnanie obsahuje v sebe návod aj prekážku. Návod? Hľadaj! Prekážku? Nemám čas hľadať, musím zarábať alebo si musím oddýchnuť a nie pachtiť sa za nejakými informáciami.
Presne tak, hľadanie vyžaduje úsilie a ich spracovanie na niečo naozaj užitočné si vyžaduje navyše aj myslieť. A myslenie niekedy doslova bolí. Mozog spotrebuje asi 20% telesnej spotreby kyslíka a asi tak rovnaký diel spotreby energie, takže neunaví len práca drevorubača alebo baníka. No tá ich živí, kým myslenie živí málokoho, ešte tak snáď vymýšľanie.
Myslenie je spojené s hľadaním informácií, ich spracúvaním, preverovaním, ako zapadajú do nášho sveta a často aj následným zahodením v súvislosti s vývojom ich pravdivostnej hodnoty. V tom procese sa informácia mení na vedomosť a vedomosti odhaľujú pravdu, popisujú svet, vďaka čomu ho môžeme lepšie chápať – a využívať jeho zákonitosti. Také premýšľanie o svete a jeho podstate, o sebe a svojej vlastnej podstate nie je jednoduché a netrvá to chvíľu ani dve. Je to niekedy drina na celý život, ak teda jeden postačí. Omnoho menej náročné je preberanie hotového, toho, čo nám naservírujú. A nejaké to hodnotenie? Načo? Všetko je jasné, svet je taký, ako nás naučili v škole. Tak načo sa tým trápiť?
Ktosi povedal, že neexistuje režim, ktorý by potreboval vzdelaných ľudí. Takých je totiž ťažké ovládnuť – a o to sa naopak snažia všetky režimy. No v každom režime sa nájde niekto, kto ukazuje cestu. Nemusia to byť práve duchovní majstri či mystici, ale trebárs taký Sokrates. Filozof. Ten pán učil svojich žiakov čosi, čo nazval dosť ťažkým slovom kalokagatia. Bolo to úsilie dosiahnuť rovnováhu a súlad fyzickej a duševnej stránky ľudskej bytosti. Výsledkom mali byť krásni a múdri ľudia. Aha, a zdraví – po celej dĺžke, nielen telom, ale aj na jeho hornom konci, kde tuším sídli Psýché.
Lenže na dosiahnutie kalokagate, čo je stav ľudskej bytosti, bolo treba vynakladať úsilie. V prvom rade cvičenia tela. No a potom to ostatné. Pekné telo je viditeľné hneď a každý nad ním zahíka, no pekné vnútro sa takto neprejavuje. Je to ako rozdiel medzi šperkom a knihou – na šperk kukne a vidíš, či je krásny, úžasný, no knihu musíš prečítať, aspoň kúsok, aby si vedel… No na rozdiel od toho šperku budeš vedieť, nielen mať.
V dnešnom svete je niekedy dokonca dobré si vyberať, kto dostane šancu uvidieť naše pravé vnútro. Dôvod je jednoduchý – nepochopenie, ktoré vládne svetu, vydávajúc sa za pravdu a múdrosť. Pekáč buchiet vpredu pod tričkom alebo na antickej soche sotvakto ofrfle, ale myšlienky, ktoré nie je schopný pochopiť alebo ochotný počúvať, vysmeje kopa ľudí. Alebo odsúdi. Možno preto takí ľudia nenosia nad hlavou štít, ktorý by ich zrádzal, ale naopak o nich platí, že ich okolie malo tú česť ich poznať. Pravda, ak pochopia, kto to naozaj je. Napríklad taký Sokrates alebo Platón. Nevraviac, že myšlienke sochu nepostavíš, tú treba objaviť, nasať a spracovať, v lepšom prípade pochopiť, inak z nej ostane len informácia – a tie sú na to, aby dennodenne slúžili, alebo aby boli zabudnuté, kým múdrosť v mysli ostáva ako jeden zo zmyslov človeka.
Autor: Ing. Pavel Džuban
Staňte se partnery magazínu Kulatý svět, přidejte se k autorům. Kontaktujte naši redakci.
Buďte první, kdo přidá komentář